dievčatá na OK Divers lodi

Beztiažový stav je úžasný

Spala som hrozne. Neustále som sa budila a keď som už bola hore, snažila som sa dýchať len ústami. Keď som ráno prišla k bazénu v OK Divers, cítila som sa príšerne, no bola som rozhodnutá to nevzdať. ,,Laci, beriem šnorchel a masku a idem sa pokúšať o nemožné tu v plytkej vode.” ,,Jo, ja len pripravím fľaše a hneď prídem”.

Snažím sa upokojiť a ponáram si tvár do studenej vody, bez masky, len so šnorchlom. Kým mám ponorenú len tvár, nos nepoužívam. Akonáhle si však ponorím celú hlavu, už cítim slanú vodu v krku.

Potápanie s Nemom

,,Ja to proste nedám, nervačím sama nad sebou. ,,Nezúfaj, Lila, poď sa, prosím, nastrojiť a ideme to skúšať s regulátorom”, povzbudzuje ma Laci.

Obliekam sa do neoprénu a myslím na to, že takto nejako sa asi musel cítiť Harry Potter, keď sa snažil bojovať s dementormi.

Sme vo vode a Laci mi hovorí, že najprv si mám skúsiť napustiť vodu do masky tak, aby bola plná vody a potom tú vodu z masky dostať preč. Zaujímavé je, že teraz, keď už viem, že si budem musieť dať aj tak dole celú masku v hĺbke 12 metrov (a znovu si ju nasadiť), mi už cvičenie s maskou plnou vody nepríde až také desivé. Nie je mi to vôbec príjemné, no masku si odtiahnem od tváre a keď ju mám plnú vody, viac krát fúkam nosom, aby som z nej vodu vyfúkla. ,,Tak to by sme mali, teraz si už len dať tú masku dole, všakže”, hovorí Laci, keď sa vynoríme.

,,Laci, môžem si pritom skúsiť držať nos? Možno mi to pomôže, ja už fakt neviem, ako inak by som toto cvičenie mohla zvládnuť”, prichádzam s plánom, ktorý má len jedinú chybičku a to, že s rukou na nose sa mi bude maska nasádzať späť na tvár asi dosť ťažko.

Ponárame sa a trvá mi len asi miliardu rokov, kým to naozaj spravím. Strhnem si jednou rukou masku a druhou si okamžite držím nos, dýcham cez regulátor. Laci ma tak nechá asi pol minúty a potom mi stlačí rameno, signál, že si môžem masku späť nasadiť. Chvíľu si ešte držím nos a pokojne dýcham cez regulátor. Potom si nos pustím a rýchlo sa snažím nasadiť si masku, pritom (veľmi čudne, ale predsa) dýcham cez regulátor. Keď mám masku plnú vody na tvári, vbehne mi trocha vody cez nos do krku, no prehĺtam ju, chytám rám masky na čele, hlavu nakláňam smerom ku hladine a na rad prichádza moje mierne hysterické fúkanie nosom. A ono sa mi naozaj podarí celú masku zbaviť vody.

Citím intenzívne pocity šťastia. Teda až dovtedy, kým mi Laci neukáže, že OK, super, no ideme to zopakovať viackrát. Túto pre mňa mučivú procedúru zopakujeme ešte 3 x, no každým pokusom mi to ide ľahšie. Laci mi konečne dovolí vyplávať na hladinu. ,,Počuj, ty pritom netrpíš? Lebo v istých chvíľach to tvoje zbavovanie sa vody vyzerá fakt dosť hrôzostrašne a mám nutkanie ťa zachraňovať.’’ ,,Nie, práveže som OK’’, smejem sa. ,,Myslela som si, že to bude omnoho horšie, na začiatku som prehltla trochu vody, ale potom už nie. Konečne viem, čo mám robiť a cítim sa OK. Nakoniec som necítila ani paniku.” ,,OK, no tak môžeme íst do mora’’, usmieva sa Laci. Pripomeniem mu, že toto nebolo jediné cvičenie, ktoré sa mi v bazéne nepodarilo spraviť. ,,A čo to self rescue s tým ááááááááá zvukom?” ,,To si vyskúšame priamo v mori buď dnes alebo zajtra, tam by ti to mohlo ísť ľahšie, lebo pôjdeš z hĺbky na hladinu a vzduch v pľúcach sa ti bude rozpínať, takže by ti mal dlhšie vydržať.”

Počas plavby ľoďou na potápačskú lokalitu v Padangbai sa snažím robiť veľké nádychy ústami a čo najdlhšie vydychovať vzduch. Mám pocit, že mi to celkom ide, keď nevydávam žiaden priblblý ááááááá zvuk, no praktizovať toto cvičenie sa mi veľmi nechce.

,,Tak a sme na mieste, nastrojte sa a pôjdeme po jednom do vody back-rollom, to znamená, že si sadnete chrbtom k vode na rám lode, pridržíte si jednou rukou masku a regulator, druhou vzadu na hlave popruh masky a hodíte sa do vody. A nezabudnite si predtým napľuť do masky a vypláchnuť ju vodou”, hovorí Laci. Následne nám backroll ukazuje v praxi a ja sa v myšlienkach vrátim späť do detstva. Som na hodine telesnej výchovy a máme na žinienke robiť kotrmelce dozadu. A ja si pri tomto úkone skoro zlomím krk. Vrátim sa späť do reality, pociťujem mierny diskomfort. Hovorím si však, že prinajhoršom nenápadne poviem Lucii, nech ma do tej vody jednoducho sotí. Nakoniec to nie je potrebné, kapitán lode ma odštartuje a keď povie ,,TRI!” hádžem sa chrbtom do vody. Moje telo spraví pri kontakte s vodou kotrmelec akoby samo a zrazu som späť na hladine v normálnej polohe. Žiadna dráma.

Laci nám hovorí, že si máme vypustiť vzduch z BCDčka (info pre nepotápačov, to je taká špeciálna vesta, veľmi dôležitá pre samotné potápanie) a že sa pritom, ako pôjdeme dolu, máme držať povrazu, ktorým je ukotvená loď. Pomaly ručkujeme stále hlbšie a hlbšie a ja sa snažím upokojiť, lebo si uvedomujem, že veľmi rýchlo dýcham. Mám tlak v ušiach a snažím sa ho vyrovnávať stláčením nosa a jemným fúkaním, no táto metóda, ktorá u väčšiny ľudí funguje, u mňa nikdy nebola úspešná. Snažím sa teda aspoň prehĺtať…a táto metóda funguje, takže hurá, hlava mi nepraskne. Všetci až na Laciho sa pevne držíme povrazu. Ten postupne pripláva ku každému z nás a skúša s nami prvú polovicu praktických cvičení, ktoré sme sa naučili v bazéne. Len veľmi neochotne sa púšťam povrazu. Moje prevedenie praktických cvičení je, ako inak, najžalostnejšie zo všetkých, no nakoniec som ich všetky (dokonca bez paniky) spravila a Laci mi ukazuje OK, takže som to dala. Prvú časť máme za sebou.

A práve vtedy sa pre mňa začína potápanie, aké som si vysnívala.

Konečne sa trochu uvoľním a začnem sa viac sústrediť na to, čo sa okolo mňa deje. Zisťujem, že som veľmi blízko dna, pozriem sa na počítač, ktorý mám na ruke (pre nepotápačov- počitač sú také spešl potápačské hodinky) a zisťujem, že sme v hĺbke 12 metrov. Táto skutočnosť ma zaskočí až tak, že sa pozabudnem a nechtiac sa plutvami dotknem dna. Ďalšie tri minúty sa snažím vytesniť depresívne stavy z toho, že som možno, vďaka svojej nešikovnosti, zabila nejaké nevinné živočíchy alebo koraly. Z podmorskej depresie ma vytrhne Lucia, ktorá ukazuje na morskú sasanku. Priplávam bližšie a vidím, že v nej žije šaso ryba. Nemovi sa veľmi nepáči, že sme sa priblížili k jeho sasanke, dosť nahnevane na nás útočí, čo pôsobí, pri jeho veľkosti, komicky. Rešpektujeme však jeho právo na súkromie, tak s Luciou plávame ďalej. Uvedomím si, že sa prvý krát pod vodou usmievam.

Zvyšok ponoru sa neviem vynadívať na tú nádheru okolo nás. Pravidelne sledujem, koľko mám ešte vzduchu vo fľaši a snažím sa robiť krátke nádychy a dlhé pomalé výdychy, aby som mohla pod vodou zostať čo najdlhšie. Pod vodou rozhodne nie je ticho. Keď sa potápate, môžete počuť rôzne zvuky, ktoré sa k Vám dostanú aj z veľkej diaľky. Ako si tak obdivujem papagájovú rybu (alebo papagáj rybu, ako by Lucia povedala) veľkosti nášho prerastenejšieho kapra, začujem zvuk, ktorý neviem identifikovať. Najprv som prekvapená, že vôbec niečo počujem cez to moje dýchanie na štýl Dartha Vadera. Otočím sa a zažívam ďalšie prekvapenie. Okolo nás pláva veľká ponorka. A okolo nej húfy malých a väčších rýb. Vznášam sa v priestore ako zmätený astronaut vo vesmíre a snažím sa spracovať tento výjav. Laci s Katkou pomaly plávajú k ponorke a mávajú do okien turistom. Keď sa preberiem zo šoku, zmôžem sa aspoň na to, že im zakývam aj ja. Vidím ponorku. Pod vodou. V duchu sa smejem na absurdnosti tejto situácie. Ak by mi niekto povedal, že raz budem s kamošmi kývať ponorke, asi by som tomu neverila.

Pred pár minútami som však mala problém uveriť tomu, že sa vôbec niekedy budem môcť potápať v mori, takže prehodnocujem svoj prístup. Keď nám Laci ukazuje, že už budeme musieť ísť späť na hladinu, tešim sa, že nás v rámci OWD kurzu čakajú ešte ďalšie ponory.

About the Author

OK Divers